Moje kazdodenne myslienky

Keď prišiel krčmár pred ôsmou otvoriť, už stáli pred dverami. Nemusel sa ich ani pýtať, zakaždým to bolo rovnaké. Silný turek s dvoma cukrami a deci rumu. Za desať minút boli vybavení. Každý sám sa seba zaplatil a išli robiť. Dvaja chlapi s riedkym chrupom a mozoľnatými rukami. Na obed sa zastavili na menu a večer po fachu zapiť prach dňa. Výkopy, ploty, múry, drenáže, zem je všade rovnako tvrdá.

Keď bol veľmi vydarený deň, občas tlačili aj chlapíka za výčapom do spoločných prípitkov. Vodka má chvalabohu rovnakú farbu ako voda. Šikovným ťahom plnil svoj poldecák neškodnou tekutinou, toľko ako oni by nezniesol. Chýbal mu ich štyridsaťročný tréning. Ostávali do záverečnej, váhavým krokom odchádzali medzi lampami každý iným smerom. Na rozlúčku si len kývli.

Doma ich nikto nečakal. Nie, že by bývali sami. Len o čakaní sa už nedalo hovoriť. Keď bolo po výplate, chodievali za dievčatami, čo sa potĺkali medzi kamiónmi na dlhom parkovisku a dali im zarobiť. Rozumeli si s nimi. Nič im nenúkali a dievčatá od nich okrem pár drobných ani nič nechceli.

Inak ako v špinavých montérkach ich človek nestretol. V lete si šľachovitý chrbát zakrývali tielkom, v zime nosili vatované bundy plné fľakov. V živote sú dôležité iné veci než čisté handry. Aby tá ranná káva a večerná vodka mala grády. Aby šéf nechodil kontrolovať veľmi často a dievča večer nemalo veľa kecov. A na druhý deň ráno nezmokli, kým príde výčapník odomknúť krčmu.