Každé zakopnutie a tie premočené tenisky. O tom nikto nehovorí, ani nepíše. Dokonca ani ja..
Odrazu začala hrať tá známa pesnička. A ja som sa cítil presne tak, akoby som čítal tú knihu a pršalo.
Všetko bolo šedé, modré, zelené a to prázdno vo mne.. Tuším sme išli na branné. Ja som to všetko prežíval, ako vždy..
Ku koncu mája bolo vždy upršané počasie a my sme sa brodili hore kopcom naprieč lesom bohvie kam (úžasný nápad našich učiteliek).
Ale absolútne mi to teraz nevadilo. Mal som slúchatká v ušiach a úspešne sa mi darilo odignorovať ľudí okolo mňa. Akoby som tu bol iba ja sám.
Vlhký vzduch sa mi dostával do pľúc a ja som až cítil chuť toho lístia a papradia. Neveril som vlastným očiam a srdce mi bilo stále rýchlejšie.
Každý krokom som bol čoraz viac presvedčený o tom, že je to pravda. Uveril som tomu, veril som tomu že existujú. Vytvoril som si svoju vlastnú realitu.
No a čo, že jej nikto nerozumie a nikto ju nevidí? JA som tu šťastný.
Sám a predsa s nimi všetkými. Vedel som, že ma sledujú. Bol som prípad pre psychológa len preto, že som odmietal vidieť a cítiť tento svet tak ako vy?
Páčilo sa mi byť iným, utekať slobodne po lese, váľať sa v lístí. Rozprávať sa s nimi. Veriť im. Dokonca byť jedným z nich.
Chcem to vrátiť naspäť. Každé zakopnutie a tie premočené krásne tenisky. O tom nikdy nikto nehovorí ani nepíše. Všetky tie štípance od komára, doškrabané nohy, modriny a otlaky.
Dokonca aj tie. Ak je to to, čo ma urobí šťastným….
A ja viem že áno…
Celá debata | RSS tejto debaty